Dnešný deň bol jeden z tých dní kedy som po návrate domov z práce nemal chuť absolútne čokoľvek robiť. Práca bola hektická až do poslednej minúty a cítil som sa vycucnutý tak mentálne ako aj fyzicky. Na parkovisko pred domom som dorazil asi o 21:00. Aby to bolo ešte horšie Lauren sedela na gauči, sledovala „Teóriu veľkého tresku“ a chcela, aby som išiel k nej a maznal sa s ňou (uznávam, že toto nie je jednoduché odmietnuť).
Asi na pol sekundy som nad tým pouvažoval a napadlo ma že možno som mohol vstať ráno skôr pred prácou a odtrénovať to ale hneď som si uvedomil, že viem čo treba urobiť. Nezáležalo na tom ako na nič som sa cítil alebo čo sa dialo, vedel som že jediný spôsob ako dosiahnuť svoje ciele je vydať všetko čo vo mne je, každý jeden deň nadoraz. Ležanie na gauči k tomu však rozhodne patriť nebude. Odplazil som sa dole do mojej jaskynnej posilňovne a dal som všetko čo som mal do toho čo odo mňa bolo dnes večer očakávané. Potom som si šiel pripraviť svoje posledné dnešné plánované jedlo (začal som so svojou predsúťažnou diétou na tento týždeň). Tak tam tedasedím, píšem tieto riadkya tlačím jedlo do úst a zapíjam vodou aby som ho ľahšie prehĺtal. Jedlo je rozmixované a suché a ešte nie som vo fáze diéty kedy je môj apetít „hltavý“. Opäť, robím to všetko pretože toto je to čo si moje ciele vyžadujú.
Ľudia ktorí nie sú ako ja sa ma často pýtajú ako dokážem napredovať s tak málo spánkom a jesť veci, ktoré jem denno denne. Oni naozaj nerozumejú... a vysvetlenia ktoré ponúkam im nepomáhajú dostať sa bližšie k môjmu pohľadu na vec. Ich slová že by to nikdy nemohli urobiť sú len výhovorky prečo sa to nedá. Keď hovorím o veciach ako tréning cez vážne zranenia, trénovanie na výdrž bolesti a niektoré iné šialené veci ktoré robím a budem v nich aj pokračovať, vidím rozčarovnané pohľady na tvárach ľudí a vtedy ma prepadne myšlienka aký som odlišný od väčšiny populácie tohto sveta. Často mám pocit že rozprávam cudzím jazykom a jednoducho nie je možné sprostredkovať to čo sa odohráva v mojej hlave.
Uvedomujem si že väčšina ľudí na svete (alebo pri najmenšom v tejto krajine) trpí slabosťou a neschopnosťou donútiť sa robiť veci tak, aby dosiahli svoje ciele po ktorých tak túžia. Pre mňa bolesť poznania že som zlyhal v tom čo som si predsavzal je oveľa väčšia než bolesť, ktorú pociťujem keď robím čo je nutné aby som urobil aby som svoje ciele dosiahol. Neviem o ničom horšom alebo bolestivejšom, ako vzdať sa a nikdy sa nepriblížiť k cieľom, ktoré naozaj chcem. Je to strach zo zlyhania, ktorý ma tak často ženie a prevažuje bolesť z disciplíny a obetovania sa.
Môj prístup samozrejme nie je ojedinelý. Rovnakú úroveň disciplíny a obetovania je vidno po celom svete a nie len vo svete atletiky, ale aj akademickom svete, svete biznisu či v inom odvetví kde ľudia idú vášnivo za svojim cieľom. Ak sa zameriate na kohokoľvek kto je extrémne úspešný vo svojej zvolenej vášni, nájdete nie len podobnú úroveň disciplíny ale aj podobný stupeň obetovania sa. Jednoducho – je to to, čo je treba urobiť aby si sa oddelil od más, ak chceš dosiahnuť viac ako ostatní, musíš byť odhodlaný trpieť viac ako ostatní. Toto je ideológia, ktorú dobrovoľne podstupujem a ak patríš k menšine, ktorá túži byť viac ako priemerná v živote... mal by si sem patriť aj ty.
Autor: Matt Kroczaleski
Zdroj: http://articles.elitefts.com/articles/training-articles/a-few-words-about-discipline-and-sacrifice/
